Otázka financovania vedy a výskumu rezonuje na Slovensku posledných pár mesiacov. Vládna jednostrana sa rozhodla skrátiť rozpočet Slovenskej akadémii vied a akademici sa prebrali k životu. Vznikla iniciatíva Veda chce žiť, prebehli organizované protesty a na stredu sa chystá ďalšia demonštrácia. Ja tam nebudem, lebo ja s nimi nesúhlasím.
Nechcem viac peňazí na slovenskú vedu.
Je populárne sťažovať sa, že nie sú peniaze. Na Slovensku sa to stalo mantrou, ktorú odriekame vždy, keď niečo nefunguje. Výtlky na cestách? Nie sú peniaze. Ošarpaná nemocnica? Nie sú peniaze. Vedec chce robiť kvalitný výskum? Nie sú peniaze. Naozaj nie sú?
My vedci a výskumníci žijeme, obrazne povedané, v takom malom tesnom dome. Niet sa kam pohnúť, narážame do prekážok a celkovo sa v ňom nedá poriadne robiť veda. Potiaľto s protestujúcimi kolegami súhlasím. Rozchádzame sa v tom, ako ďalej. Oni pýtajú väčší dom. Ja navrhujem najprv upratať v tom terajšom.
Získame tým viac priestoru za rovnaké peniaze. Ušetríme a ukáže sa, že tých financií vo vede zas až tak málo nie je. A verejnosti ukážeme, že nechceme len míňať peniaze. Ale že máme aj záujem na efektivite ich využitia.
Ak neupraceme ten bordel, čo nám brzdí vedu a výskum, bude sa nám motať pod nohami stále. Akurát v tom väčšom a drahšom dome ho bude ešte viac.
Pomenujem niekoľko vecí, ktoré vytvárajú zlé podmienky pre vedu a výskum na Slovensku. A ktorých odstránenie nie je otázkou peňazí.
Málo miest pre mladých výskumníkov
Bojíme sa nahradiť neproduktívnych pracovníkov mladou krvou. Niekedy zo súcitu, lebo vieme, že by sa v reálnom živote stratili a do dôchodku majú ďaleko. Niekedy z donútenia, lebo na nich stojí a padá akreditácia študijného programu alebo majú zákulisné konexie na grantové agentúry. Niekedy zo strachu pred rozkolmi na pracovisku ( tzv. “pre pokoj v rodine”) či zo strachu pred tým, že by niekto mohol začať vŕtať do našej vlastnej produktivity.
Zo života: Mali sme na fakulte kolegu, čo nerobil žiadny výskum, sám nepublikoval a každoročne sa riešilo, čo mu dať učiť, aby vôbec niečo robil a zároveň napáchal čo najmenej škody na študentoch. Viacerým šikovným doktorandom sme museli ukázať dvere, lebo pre nich nebolo miesto. To miesto, ktoré zaberal tento kolega. Už tam síce nerobí ale ďalší takí tam naďalej sú. A nie len na tejto fakulte.
Byrokracia
Ministerstvá, grantové agentúry, rektoráty či dekanáty nás zavaľujú nezmyselnými tabuľkami. A my poslušne sklopíme uši a vypĺňame. Akurát pri obede si vymeníme anekdoty o tom, ktorý úradník zase vymyslel väčšiu hovadinu. Špičkové vedecké hlavy míňajú svoj potenciál na vypĺňanie rôznych výkazov, monitorovacích správ a akreditačných spisov. A prečo? Lebo úradníci na ministerstve potrebujú ospravedlniť svoju bujnú existenciu, vyhovárajú sa na nariadenia z Moskvy Bruselu a my sa bojíme proti tomu vzbúriť.
Zo života: Ministerstvo po nás chcelo, aby sme okrem vytlačenej monitorovacej správy napálili elektronickú verziu na CDčko a vlepili ho do monitorovacej správy. Keď som sa proti tomu ohradil a chcel som posielať elektronickú verziu emailom, tak ministerstvo na mňa nažalovalo fakulte a dostal som zákaz komunikovať s ministerstvom.
Verejné obstarávanie
Namiesto toho, aby sme kupovali prístroje, materiál, chemikálie či softvér lacno a rýchlo sami, sme nútení nakupovať ich kadejako centrálne, za ceny navýšené o desiatky percent a s nezmyselne dlhými dodacími lehotami. To sú vaše peniaze, milí daňoví poplatníci! A čo robíme my, vedci a výskumníci? Zahundreme si pod nos, aké je to nezmyselné, ale inak držíme hubu a krok.
Zo života: Kolegyňa na fakulte sa mi posťažovala, že potrebujú toner, lebo dodávateľ týždne mešká a navyše sa im už kvôli predraženým cenám minuli prostriedky v rozpočte projektu. Hovorím jej, že ja keď chcem, tak mám toner na druhý deň. Zasmiala sa a brala to ako vtip. Až pokiaľ som na druhý deň pred ňu nepoložil nový toner a nič za to nechcel. Dodnes asi nechápe, ako som to stihol tak rýchlo a z ktorého projektu som to zaplatil. (Kúzlo bolo v tom, že keď som niečo potreboval rýchlo a lacno, tak som to kúpil za svoje)
Nízke platy
Populárny žalospev v školstve, vede a výskume. Ale odkiaľ na to vziať? Čo takto vylobovať, aby bolo možné z grantov vyplácať odmeny nad rámec tabuľkových platov? Prečo je možné z grantov dostať milióny euro na špičkové prístroje, ale nie je možné z tých istých peňazí zaplatiť ľudí tak, aby neodchádzali do zahraničia alebo do komerčnej sféry? Je prístroj viac ako človek?
Zo života: Zo štrukturálnych fondov EU musíme vyplácať pracovníkovi taký plat, aký je “obvyklý v jeho profesii”. Znie to rozumne, nie? Až na to, že “obvyklý plat” v profesii akademického výskumníka na Slovensku je okolo 5 EUR na hodinu. Pre porovnanie, v komerčnej sfére taký človek zarába minimálne 5x viac. Paradoxne, na “manažéra publicity” (to je človek, ktorého poslaním je oblepiť svet nálepkami s logom EU) je možné vyplatiť z eurofondov aj 10 EUR za hodinu. Na programátora (ktorý je študentom toho 5-eurového výskumníka) ide z eurofondov dokonca aj 50 EUR na hodinu.
Klientelizmus v grantoch
Dostať na Slovensku grant bez konexií je výkon porovnateľný s pristánim na kométe. Vyhodnocovanie grantových žiadostí je netransparentné, neraz sa dozviete iba to, že ste neuspeli. Nedozviete sa prečo ste neuspeli, čo ste robili zle a v čom boli ostatní lepší. Nedozviete sa, kto vašu žiadosť posudzoval a či to náhodou nebol niekto, kto vás má v zuboch alebo pre koho predstavujete konkurenciu. Koľko by stálo transparentné vyhodnocovanie grantov? Nič. Komu by prospelo? Všetkým.
Zo života: Vedci sú si vedomí, že vyhodnocovanie grantových žiadostí je nespravodlivé a že iní recenzenti pridávajú body spriazneným kolegom. Takže keď ich agentúra osloví, aby recenzovali grantové žiadosti, chcú túto nespravodlivosť vyrovnať tým, že pridajú body aj iným projektom. Tento efekt sa kumuluje každý rok a výsledkom je, že v niektorých grantových schémach sa hodnotenia projektov hýbu medzi 96% až 100% a o prijatí/neprijatí žiadosti rozhodujú rozdiely v desatinách percent.
Moja výzva vede, ktorá chce žiť.
Vedci, výskumnící, akademici. Denno-denne zažívate plytvanie peniazmi, plytvanie vaším časom, plytvanie vaším potenciálom. Neustále bojujete s byrokraciou. Viete, ako (ne)fungujú granty na Slovensku. Prečo je tých z vás, ktorí proti tomu protestujú, tak málo? A prečo je tých z vás, ktorí pýtajú viac peňazí, tak veľa?
Ministerstvo míňa stovky miliónov euro na Planétu vedomostí, Digitálne vzdelávanie, Národnú sústavu kvalifikácií, Protónové centrum, Dátové centrá, e-Testy a podobné projekty. Prečo, keď treba povedať, že sú to vyhodené peniaze, tak sa ozvú len osamotení jedinci (alebo len novinári) a vy od fachu ste ticho? Prečo všetci svorne za dverami katedier a ústavov nadávate na fungovanie APVV, ASFEU či Ministerstva, ale verejne mlčíte?
Nie je to márne. Vidíte, že sa dá ozvať proti predraženému CTčku, že Martin Mojžiš dokázal zostreliť (hoci len dočasne) Planétu vedomostí, že ne-fyzička Barbora Demešová dokázala dusiť Čaploviča za protónový urýchľovač...
Držím vám palce, aby sa vám podarilo dosiahnuť zlepšenie podmienok vo vede a výskume. Akurát mi nemajte za zlé, že sa k vám neprídám. Ja si neviem predstaviť, že by som naťahoval ruku a pýtal si väčší dom, keď som si ešte neupratal v tom terajšom.
Ak sa vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk
